Eucharistia – sviatosť jednoty

PDF | Tlačiť |

Účasť na Pánovom stole

„Preto, moji milovaní, utekajte pred modloslužbou. Hovorím vám ako rozumným. Posúďte sami, čo hovorím: Nie je kalich dobrorečenia, ktorému dobrorečíme, účasťou na Kristovej krvi? A chlieb, ktorý lámeme, nie je účasťou na Kristovom tele? Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe“. (1 Kor. 10,14-17)

Málokto z tých, čo hovoria o Cirkvi pozná definíciu učiteľa Cirkvi sv. Cypriana: „De unitate Patris et Filii et Spiritus Sancti  plebs adunata“. Cirkev je v jednote Otca i Syna i Ducha Svätého  zjednotený ľud.

„Prosím vás, bratia, pre meno nášho Pána Ježiša Krista všetci hovorte to isté, aby  neboli medzi vami roztržky, ale aby ste boli dokonali v rovnakom zmýšľaní a v rovnakom úsudku“. (1 Kor 1, 10)

Keď som poznal charizmu Chiary Lubichovej, ktorá sa zrodila z Veľkňazskej modlitby Ježiša Krista „aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet uveril, že si ma ty poslal“. (Jn 17, 21); presvedčil som sa, že jednota nie je len prianie, želanie, túžba, ale uskutočnený život. „Lebo ako je jedno telo a má mnoho údov, ale všetky údy tela sú jedno telo, hoci je ich mnoho, tak aj Kristus. Veď my všetci, či Židia, alebo Gréci, či otroci, alebo slobodní, boli sme v jednom Duchu pokrstení v jedno telo. A všetci sme boli napojení jedným Duchom“. (1 Kor 12, 12 -13)

Z týchto slov je zrejme, čo Pán Boh od nás očakáva. Puto jednoty, ktoré spojuje Otca so Synom v Duchu Svätom, to isté puto má  vytvárať a spájať spoločenstvo veriacich. Len takéto spoločenstvo je silnou výzvou pre tých, ktorí neveria. Je najpresvedčivejšou apologiou viery, lebo je výrazom vzájomného prebývania: „ja v nich a ty vo mne“ (Jn 17, 23). Tento najvyšší ideál spoločenstva je možné uskutočniť len v spojení troch Božských osôb. Navzájom sme jedno len natoľko, nakoľko sme vierou spojení s Kristom a skrze neho s Otcom a Duchom Svätým.

Ježiš Kristus vo Veľkňazskej modlitbe jasne vyjadril želanie, že máme žiť v spoločenstve ako bratia a sestry. Našim najväčším ideálom má byť vzájomné prijatie a spoločné napredovanie k jednote. Je nevyhnutné dôsledne potláčať nezriadené túžby vynikať  a presadzovať sa na úkor druhých. Zo všetkých síl usilovať sa o vzájomné pochopenie a ocenenie dobrých vlastnosti. To robí náš život a naše náboženstvo vierohodným.

Je prvorado dôležité, aby sme si neustále uvedomovali a pripomínali, že najpresvedčivejší dôkaz „aby svet uveril, že si ma ty poslal“ (Jn 17, 21) je život v láske a úprimnej snahe o jednotu. Ak tento dôkaz chýba, chýba podstatné, lebo za prvoradý ho vytýčil Ježiš Kristus. Nemal by chýbať v úprimnej snahe o duchovný život, ani v apoštolskom poslaní.

K takémuto životu potrebujeme výdatný prameň. Týmto Prameňom je Eucharistia.

Eucharistia nás spája s Ježišom samým, ktorý je prítomný celou svojou podstatou;  lebo – ako vraví Ján – jeme jeho Telo a pijeme jeho Krv.

Eucharistia je pokrm. Pokrm sa vo všeobecnosti prijíma denne, slúži na udržanie života, aby ho zintenzívnil. Tomáš Akvinský vraví: „... Táto sviatosť sa podáva pod spôsobmi pokrmu a nápoja. Ako účinkuje pokrm a nápoj v telesnom živote, totiž jeho udržiavaním, podporovaním rastu, obnovovaním a potešovaním, tak účinkuje táto sviatosť v živote viery . – „Ako je telesný pokrm potrebný k životu a to natoľko, že bez neho nemožno žiť, ... tak potrebný je tento duchovný pokrm pre duševný život, že tento duševný život bez nej nemôže pokračovať“.

Tomáš Akvinský tiež vyhlasuje, že v krste Stvoriteľ a s ním Kristus pretvorí stvorenie (človeka)  podľa svojho obrazu, ale netvorí ho rovnaké ako Jeho bytosť.  Oproti tomu  Eucharistia spôsobuje - zjednotenie veriaceho s Bohom.  Medzi prijímajúcim a Kristom nevzniká fyzické spojenie, ale mystická duchovná premena, ktorá je reálna a dovoľuje hovoriť o jednom  „tele".

Toto vidíme na vrcholcoch mystickej skúsenosti - premieňajúceho zjednotenia, ku ktorému dospeli niektorí svätci  práve skrze Eucharistiu. V tom spočíva svadobný charakter obety: vo zväzku medzi Kristom a jeho Cirkvou, ktorý sa skusuje aj v spojení Krista s dušou. Na tomto pozadí možno porozumieť veľkolepý výrok Tomáša Akvinského: „Vlastné pôsobenie Eucharistie je premenenie človeka v Boha.“ (Chiara Lubich: L Eucaristia  1977 Cittá nuova Ed. Rím)

Privtelenie ku Kristovi uskutočnené prostredníctvom krstu sa neustále obnovuje a posilňuje účasťou na eucharistickej obete, predovšetkým plnou účasťou na nej, ktorá sa dosahuje pri svätom prijímaní. Môžeme povedať, že nielen každý z nás prijíma Krista, ale že aj Kristus prijíma každého z nás. Uzatvára s nami priateľstvo: „Ste mojimi priateľmi“ (Jn 15, 14). My totiž žijeme vďaka nemu: „Ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa“ (Jn 6, 57). V eucharistickom spoločenstve sa vznešeným spôsobom uskutočňuje vzájomné „prebývanie“, Krista a jeho učeníka: „Ostaňte vo mne a ja vo vás“ (Jn 15, 4).

Spájajúc sa s Kristom, ľud Novej zmluvy, vzdialený od toho, aby sa uzatváral sám do seba,  stáva sa akoby sviatosťou pre celé ľudstvo, stáva sa znamením a nástrojom spásy, ktorú uskutočnil Kristus, svetlo sveta a soľ zeme (porov. Mt  5, 13 – l6) na vykúpenie všetkých.

Poslanie Cirkvi je pokračovaním Kristovho poslania: „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás“ (Jn 20, 21). Preto z eucharistického sprítomňovania obety kríža a zo spoločenstva s Kristovým telom a krvou Cirkev čerpá duchovnú silu potrebnú na spĺňanie svojho poslania. Tak sa Eucharistia stáva prameňom a zároveň vrcholom celej evanjelizácie, keďže jej cieľom je spoločenstvo všetkých ľudí s Kristom a v ňom s Otcom a s Duchom Svätým.

Eucharistické spoločenstvo rovnako Cirkev upevňuje aj v jej jednote Kristovho tela. Svätý Pavol sa odvoláva na túto jednotiacu účinnosť  eucharistickej hostiny, keď Korinťanom píše:

„A chlieb, ktorý lámeme, nie je účasťou na Kristovom tele? Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe“ (1 Kor 10, 16-17). Komentár svätého Jána Zlatoústeho je presný a hlboký: „Čo vlastne je chlieb? Je to Kristovo telo. Čím sa stávajú tí, čo ho prijímajú? Kristovým telom; no nie mnohými telami, ale jedným telom. Tak ako chlieb je len jeden, i keď sa skladá z mnohých zŕn, ktoré sa v ňom, hoci ich nevidíme, nachádzajú, takže vďaka ich dokonalému vzájomnému spojeniu sa ich rozdielnosť stráca; takým istým spôsobom sme aj my spojení navzájom a všetci spolu v Kristovi.“  Argumentácia je naliehavá: naše spojenie s Kristom, ktoré je pre každého darom a milosťou, spôsobuje, že v ňom sme včlenení aj do jednoty jeho tela, ktorým je Cirkev. Eucharistia upevňuje privtelenie do Krista, ktoré sa uskutočnilo v krste prostredníctvom daru Ducha Svätého (porov. 1 Kor 12, 13, 27).

Spojené a neoddeliteľné pôsobenie Syna a Ducha Svätého, ktoré je pôvodom zrodu i trvania Cirkvi, je činné v Eucharistii. Autor Liturgie svätého Jakuba si je toho dobre vedomý: v epikléze anafory sa modlí k Bohu Otcovi, aby zoslal Ducha Svätého na veriacich a na dary, aby Kristovo telo a krv „slúžili všetkým, ktorí ich prijmú (...) na posvätenie duší a tiel“.

Cirkev je prostredníctvom eucharistického posväcovania veriacich posilňovaná Duchom Svätým – Tešiteľom. (Ecclesia de Eucharistia – Cirkev žije z Eucharistie – bod 22, 23).

Mons. ThDr. Bartolomej Urbanec, dekan-farár

© StAn